Pri potulkách touto krásou ma pozorujú oči stoviek, ba ažtisícok obyvateľov šeptajúcich mi jazykom, starším ako ľudstvo samotné. Šepot,tak vzácny a prirodzený ako táto čarovnosť sama. Počujúc ho pri každom kroku prechádzam toutonádherou a snažím sa nasledovať jej mocnú a hrejivú náruč, ktorá mi práve pohladila tvár. Nebojím sa, pretožes každým priblížením sa k nej pociťujem nesmiernu eufóriu a zároveňtúžbu odhaliť, čo všetko mi prinesie. Všímam si ten pokoj naokolo, a inštinktívnesa snažím nezobudiť niektorých obyvateľov, spiacich tuhým spánkom. I keďsom na pochybách, žeby moja prítomnosť alebo krik mohla nejako prebudiť tieto holé obry. Hlboko sa nadýchnem a cítim ostrú, chladnú vôňu. Šepot,pomaly mizne a ja začujem niečo iné. Neopísateľné. Už viem, že som blízo k vytúženej odmene. Zrýchlim do kroku a nakoniec sa zastavím a pohľadmi skĺzne na množstvo vodných víl, tancujúcich do rytmu neopísateľného čuda.Pozorujúc tú veľkoleposť si všímam, že sú odeté do šiat odrážajúcichsvetlá zapadajúceho slnka.
Čo môže byť krajšie ako lesná veľkoleposť? Každý z nás môžeobjaviť krásu prírody stačí sa iba poddať viac vnímať svet okolo nás a načúvať.Stáva sa mi, že neporozumiem :) jazyku tak starému, ale to nevadí, pretože i takmi prinesie pokoj a uspokojenie na duši.
